Ľudia, ktorý zvyknú mávať depresie si myslia, že s nimi nie je niečo v poriadku, lenže problém je iba v ich postoji k životu. Takýto ľudia sú v istom zmysle dar tejto zeme, preto lebo majú prirodzený vhľad do podstaty života, len to nechcú prijať a stále pokračujú v nesprávnom postoji k životu. Podstata neuróz, ktoré sú viacmenej vlastné nám všetkým či depresií je v tom, že človek sa stal obeťou sveta - spoločnosti s celou jej kultúrou, tradíciou, hodnotami  a postojom k životu. Celý svet je postavený na falošným základoch a to je podstata depresií či rôznych foriem  neuróz. Asi to vyznie tak, že mi dobre hrabe na mozog , koho to neodradilo, tak nech číta ďalej. Nekladie sa nárok na neomylnosť tohto článku, ale kladie sa dôraz na preskúmanie seba. Nebude sa to myslieť tak, že odborný prístup nepomôže, toto musí ísť ruka v ruke s prípadnou odbornou konzultáciou zároveň s týmto preskúmaním seba – toho o čom sa tu bude písať.  Nie je to niečo čo v človeku vyvolá strach či emócie. Ide to úplne zľahka a prirodzene bez akýchkoľvek emócií. K čomu mi budú lieky, to ma iba omámi, ale príčina bude stále tam, lebo príčina je vo mne – v mojom poňatí života.

Každý človek na tejto zemi hľadá bezpečie, istotu, zmyslu, naplnenie v niečom, niečo čo je trvalé, niečo na čo sa môže spoľahnúť. A tak sme si my ľudia zidealizovali veci, osoby či systémy, dúfajúc že v tom nájdeme bezpečie. Lenže to bezpečie ten pokoj neprichádza a to tvorí depresie.  Človek sa začne pútať na kariéru, partnera, na rodinu a napokon na duchovno. A tak sme si vytvorili autority, ktorým veríme. Vytvorili sme si náboženstvá a guruov s ich náukami a systémami, dodá nám to bezpečie a istotu, lenže toto celé je falošné, pretože bezpečie hľadá iba môj zmätok a strach a preto to nemá hodnotu. Uvidieť toto je prvý a jediný krok, treba to pochopiť na začiatku a nie postupne potom. Tak ja sa pútam na niekoho či niečo, ale prečo? Kto sa pripútava? Veď je to strach a zmätok, ktorý hľadá v niečom bezpečie či naplnenie ale s týmto vzorcom mysle som neslobodný, nemám voľnosť  pohybu, voľnosť mysle. Tak na pozadí tohto celého pracuje myseľ v zmysle pripútania sa a toto psychologické pripútanie sa, tvorí tie neurózy. Depresia a neurózy v skratke znamenajú neprímanie reality, no realita - život  stále doráža. Práve to je to krásne na živote, že sám život nás učí a keď je niekde zádrhel, niečo nemilé, tak práve to mi ukazuje život – prebuď sa človeče, nejdeš správne, nemáš dobrý postoj, vidíš to? Ak toto človek v celej hĺbke uvidí, nie pochopí, to je takmer k ničomu, ale uvidí ako realitu, tak sa bude pohybovať so životom a nie život proti nemu a tak nebude život proti mne a nebudem mávať už také depresie. Teda princíp je takýto - čím viac sa na niečo či niekoho pútam, tým viac mi to život bude búrať a tým viac budú tie stavy potom. Ty sám musíš zistiť na čo sa pútaš, v čom hľadáš bezpečie. Hľadám to v kariére, v kamarátoch, partnerovi, rodine v duchovne? Život funguje tak, že rozbíja toto pripútanie, lebo nás chce učiť, chce nám ukázať niečo viac, o to v živote ide. Nie že by som nemal mať teraz kariéru, partnera, rodinu atď, to by bolo absurdné, ide iba o to aby sa človek na to psychicky nepútal, aby sa to nestalo preňho stredom vesmíru a dal tomu miesto a hodnotu, ktorá tomu patrí a nie takú hodnotu po akej túžim a chcem aby to tak bolo.

Teraz treba pochopiť, že zmienené bezpečie, teda pripútanie sa, čo je hľadanie, istoty, zmyslu a trvácnosti je úplne scestné. Všetci hľadáme bezpečie no nič také tu neexistuje a práve to je to na živote krásne, treba to pochopiť ako je to mienené. V okamihu ak sa na niečo pripútam som mŕtvy. Prečo? Lebo utiekol som do malej izbičky v dome, kde som sa uzavrel a zadebnil, lenže žije sa preto, lebo v živote ide o to vystúpiť z domu a prejsť čo najväčšiu časť krajiny. Môžem si myslieť, že som otvorený, že prechádzam horami a lúkami, no v skutočnosti som stále v tej izbičke.  Uvidenie tohto je iba a len na tebe samom, je to len o mojom záujme o život, o mojej úprimnosti k sebe samému. Samotné uvidenie, že ja vlastne nemám až taký záujem, ten záujem tvorí. V živote ide o to mať chuť ho vyskúmať a totálne nehľadať žiadne útočisko, teda bezpečie na všetkých úrovniach, chápeš to? To je kľúč.

Tak teda ďalšia podstata depresií, je to že som tu, žijem a neviem prečo žijem.  Veľa ľudí toto ani nezaújma, lebo sú tak pohltený vonkajším svetom, že nemajú čas sa pozastaviť. Žijem len tak prázdny život, bez nejakého vyššieho zmyslu, vydaný napospas okolnostiam. Niekto to nazýva poslanie ale to je len ďalšia forma úteku a hľadanie bezpečia. Myslím, že skutočným zmyslom svojho života si nemôže byť človek nikdy istý, bude ho robiť, bude ho tušiť, cítiť, ale nemôže si byť istý, lebo istota otvára dvere k sebaklamu, lebo je to len túžba, čo je znova hľadanie bezpečia. Bez nájdenia zmyslu života, je život ozaj prázdny, márny a nemá zmysel. Ako sa priblížiť k mojej životnej úlohe, môjmu zmyslu tu? Neviem, ale polož si otázku, čo by ma v živote najviac bavilo a napĺňalo, čo by mi dalo zmysel? To môže byť smerodatné. Trebárs ťa môže baviť varenie, maľovanie, hudba. A i takáto činnosť je plne rovnocenná trebárs nejakému človeku, ktorý napomáha druhým či niečo úžasne vytvorí. Preto lebo činnosť skrytá za životnou úlohou u každého je vzájomná nápomoc tu. Kde je táto vášeň, tak preto je to rovnocenné , lebo ide o pohyb vášne, krásy v ktorej je niečo skryté a preto je úplne jedno či niekoho baví urobiť  stôl, či vedec niečo vymyslí, alebo niekto napomáha ľuďom.  Ale treba dávať pozor, niekto môže túžiť sa stať nejakým duchovným vodcom, prehovárať k davu. Čo v skutočnosti znamená získať tak moc a presadiť seba a tým všetko naokolo zabiješ, najmä seba. Duchovné poslanie je úplne scestné, je to egocentrický pohyb, skrytý  a ospravedlnený šľachetnou myšlienkou.

Ďalšou podstatou neuróz a depresií je to, že človek si myslí, že je individuálna osobnosť so svojim špecifickým problémom, iným od druhých. Isto sme všetci úplne jedinečný s rôznymi problémami ale tu sa hovorí o ľudskom nevedomí, o princípe fungovania ľudskej mysle. Každý človek tu trpí nejakou formou neurózy. Každý človek tu má nejaký problém a ten problém z niečoho vyviera. A koniec koncov je to len jeden veľký bod, jedna rozvetvená príčina, z ktorej to všetko vyviera. V prejave a dôsledkoch sa to môže líšiť ale príčina je len jedna. Preto sme všetci na jednej lodi a môj problém je v istom zmysle problémom celého ľudstva.  Kto úplne reálne uvidí, že je celým ľudstvom, že vo svojej štruktúre tam hlboko v psýche, nevedomí je obdobný ako hocikto iný, tak sa mimoriadne upokojí. Čo znamená depresia? Je to nepokoj. Utrpenie a nepokoj stratí na svojej váhe, ak človek uvidí, že je ľudstvom.

Depresie a neurózy znamenajú životom zmarená nádej. Človek je prázdnym, nenaplneným a tak hľadá bezpečie, naplnenie a istotu v niečom alebo niekom. Túto jeho snahu pripútať sa k niečomu či niekomu, mu život zbúra a tak jeho nádej, do ktorej psychicky už toľko investoval sa vyjaví ako scestná  a to je podstata neuróz a depresií. Čo sa stane ak človek spozná svoje nevedomie? Prestáva sa báť, čo znamená dúfať - dávať nádej a tak potom nie je spätný pohyb neuróz, lebo neuróza či depresia,  sa nemá o čo zachytiť, lebo nádej zmizla. To vôbec neznamená beznádej ale to, že človek je reálnym.

Takže toto všetko je podstata neuróz a depresií. Depresia inými slovami znamená, že vidím márnosť svojho počínania v živote, ale cez to všetko v tom stále pokračujem. Treba zabudnúť na spoločnosť, že vyzerá logicky a že kráča v dobrom smere. Ja či ty sme produkt spoločnosti. Iste technológia napreduje ale psychologicky sa rútime sa do úplnej riti, stačí si zapnúť správy a uvidí sa hneď podstata spoločnosti. Nie je to prejav individualistov, je to pohyb celej spoločnosti. Všetky odpadky mozgu si odovzdávame s generácie na generáciu. Je to naše dedičstvo. Tí individualisti o ktorých sú správy , oni to majú len zosílené a zrkadlia nám to obdobné v nás samých, teba či mňa. Depresie či neurózy vybublajú  na povrch i bez zjavnej príčiny a môžu vybublať preto lebo z čírosti mozog vidí márnosť svojho počínania. Iný ľudia sú tak upachtený, že si ani nestihnú všimnúť márnosť svojho počínania. A preto sú ľudia majúci depresie či neurózy, darom tejto spoločnosti lebo majú prirodzený vhľad do tejto márnosti svojho počínania, do márnosti ľudského pokolenia. Pozor ale márnosťou sa to nestane vtedy ak to celé pochopím, poučím sa a prekročím, potom to nie je márnosť ale šlabikár života.

Takže voľba je na tebe. Buď sa začneš viac zaújmať o život, to je celé o čo v živote ide, alebo utečieš k nejakej forme niečoho, niekoho,  čo ti dodá klamné bezpečie. Takže hlavná podstata života je nehľadať bezpečie na všetkých rovinách. Žijem preto, aby som čo najviac život pochopil a nie aby som sa k niečomu či niekomu pripútal a našiel tak v tom bezpečie a istotu - to mi bude život stále rozbíjať a čím viac sa zatvrdím a ohradím, tým viac bude narážať a tým viac budú neurózy či depresie. Práve hádky a konflikty nám ukazujú, že nejdeme správne, že máme nesprávne postoje. Teda v skratke neurózy a depresie je zidealizovanie si niekoho či niečoho – dávanie hodnoty tam, kde to až takú hodnotu nemá. Neskôr človek dospeje k bodu, že nemá jednoznačne stanovený koniec k dosiahnutiu, príma život, lebo zdá sa, že je stále iba začiatok, ktorý sa neustále prehlbuje a preto je pokojnejší.

V článku sú miestami spomenuté slová, ktoré raz opisujú niečo ako scestné a zavádzajúce a inde je to isté slovo použité v zmysle hlbšieho smeru. Vôbec nejde o slovo a doslovný význam slova, ale o to na čo to slovo poukazuje.