Choď na obsah Choď na menu
 


29. 2. 2008

V ezoterike sa človek stretne s neuveriteľným množstvom ilúzií. Človek podmienený západom funguje na viere, viera je jeho cesta. Oddá sa nejakej abstrakcii boha či jeho zástupcu, ktorej bezvýhradne verí a toto ho privedie do ilúzie, že je spojený s bohom, že ho cíti v srdci atď. Je to preňho skutočné, asi aj je to cítenie trocha podložené vnímavosťou, ale v živote to neobstojí, životné strasti to nerieši. Viera je ópium, únik od seba, zo svojich problémov do idei boha, že sa o mňa niekto postará. V boha (vesmír) nestačí veriť, ale treba nájsť ho ako skutočnosť. Toto nastupujúca generácia už začína chápať, prehliadá pascu toho a tak sa obracia po niečom inom a tu sa polapia do ďalšej pasce, ilúzie, ktorá sa sem expeduje s východu. Východ pracuje na systéme gurua, ktorý vyučuje metódu, ide najmä o meditácie. Ak sa na to lepšie pozrie, uvidí sa, že aj tento východ pracuje na princípe viery – môj guru je osvietený, on vie, tá metóda je pravdivá, je to tak a nie inak – toto celé presvedčenie je viera. Iste sú tam aj nejaké vhľady a zrnká pravdy, ale v pozadí pracuje viera. Lenže viera je mŕtva vec, je už všetko predložené a to zničí našu vitalitu vypátrať pravdu. Viera uzatvára myseľ - ten záver nás usmrtí. Človek v nej hľadá bezpečie a to mu poskytne práve táto viera. Lenže bez pochybnosti sa nedá očistiť myseľ a nájsť niečo skutočné pretože viera je pohyb strachu, viera je strach.
 
Sú tu potom aj iné smery ako indiánske, mágia, channeling atď ale ich princíp je taký istý ako princíp východu a západu. Ak sa človek pozrie na praktikujúcich ľudí podmienených východom, zistí, že tá ich metóda je tiež pohyb od seba. Sú vrelo oddaní náuke a guruovi, v ktorej hľadajú útočisko a istotu. Ani ich nenapadne pochybovať, že ich vodca nemusí byť osvietení, že sa mohol aj mýliť, berú to ako samozrejmosť, že ich guru, Budha či Ježiš boli osvietení. Pýtal sa niekto z nás, či existuje vôbec osvietenie? Tento celý „východný“ systém je teda znova viera, len v inej vyššej úrovni a forme. V meditácií zažijú praktikujúci hlbiny, ale to život asi nerieši, strasti znova ostávajú tak ako boli predtým, len sú pridusené pocitom viery a pocitom, že viem aká je cesta k pravde a už len po nej dokráčam. Tiež sa praktikujúci môžu dostať do ilúzie, že sú osvietení. To je taká istá ilúzia ako ten, ktorý verí v boha a myslí si, že je s ním spojený. Obzvlášť východ pracuje na rozdelení osobnosti:-„ moje ego“, akoby bolo ja a ego, lenže ego je mojou súčasťou, ja som to ego pravdepodobne. Ak som sebecký, nie je tu niekto iný či niečo iné čo je sebecké. Ja som sebecký. Rozdelenie východom pokračuje – vyššie ja a nižšie ja, teória a prax, hlúposť a múdrosť, dobro a zlo, život duchovný a život svetský. Toto rozdelí celistvosť, jednotu osobnosti a preto ak som sústredený v jednej z častí, ak jej dám väčšiu dôležitosť ako inej časti, nevidím v celku, ľahko podlahnem ilúziam. Lenže časť odhaluje celok a ide iba o celok. Zdá sa, že kde nie je vnímanie seba ako celku, potom sa človek pohybuje do ilúzie. "Východniari" sa nedokážu v pravde pozrieť na seba, aký sú povyšeneckí, obmedzení, mechanickí, sebeckí, žiarliví, pyšní,hrubí, bojazliví, násilní, egocentrickí či prázdny. Preto lebo majú rozdelenú osobnosť, tak ako takmer úplne každý z nás. Domnievajú sa, že pravda je skrytá v metóde, náuke, tradícii, systéme či ich guruovi alebo nejakom ich vzore, pre nich sa to stalo výsostne dôležité a preto nevidia seba. Pohltila ich náuka, stratili sa v nej, náuka sa stala dôležitejšia ako oni sami. Preto je to únik. To nevyrieši život ak pridusím seba niečim vonkajším, aj keď to naoko vyzerá ako vnútorné.
 
Ďalej je zaujmavé ako prax posiluje ego. Cvičím, stávam sa duchovnejší, lepší a múdrejší ako druhí. Lenže naše výsledky prežívame podľa našej viery. Keď si myslím ako napredujem, tak toto spätne posíli mňa, ego. Preto ego hraje hru so sebou. Výsledky nie sú možno zjavné, pretože ak idem ďalej a hlbšie a hlbšie do seba, stále tá štruktúra psýchy viacmenej obsahuje to, čo bolo predtým. Má sa vidieť zrkadlo – to, čo mi vadí na druhom, tak taký podobný som ja sám, preto mi to tak vadí. Alebo, že čo na niekom obdivujem, tak také podobné mám v sebe. Alebo, že rady, ktoré rozdávam sú je práve to, čo sa ja sám potrebujem naučiť. Vonkajší svet odráža to, čo je vo vnútry. Podobné sa priťahuje. Ak sa nevidí zrkadlo, človek bude dostávať jemné porážky z druhých ľudí, lebo ho budú hnevať. Lenže to nie je o druhom ale o mne, on zrkadlí mňa, on je dar a výzva pre mňa a preto celý ten hnev na druhého v podstate odpadne. Tiež je dôležité vidieť, že človek je ľudstvom, lebo ak to nevidím, potom budem mať pyšný pocit individuality, že som lepší ako tí druhí. Tam vo vnútry, vo svojej štruktúre, psýche, kvalite som ja podobný ako hocikto iný, lebo každý trpí, možno nie teraz ale potom, má strasti, smútok, uniká z osamelosti, je nenaplnenený, ustráchaný, vie sa nahnevať, presadzuje sa, stráda, prádznota atď. Táto kvalita psýchy je nám spoločná a preto ja som ako tí druhí, nesiem v sebe celé ľudstvo, ja som ľudstvom. To nepopiera jedinečnosť.
 
My ľudia máme o sebe rôzne predstavy a nevidíme sa taký aký sme. Zrkadlo vzťahu toto všetko rúca a odhaluje. Problém nie je ten druhý či niečo iné nech je to čokoľvek, problém je v mojom postoji k tomu. Preto je tu všetko pre môj prospech. Teda zrkadlo vzťahu je to aký zaujmam postoj – odo mňa smerom k druhému či niečomu inému. Ak zostanem takto len ja a nie ten druhý či niečo iné, tu uvidím seba aký som bez všetkých ideálov. Kvalita mojich vzťahov, smerom odo mňa. Tu je vedomie seba, svojich slov, reakcií, motívom, akcií, egocentrizmu, teda podvedomia. Človek môže mať najlepšieho gurua, najdokonalejšiu metódu či najhlbšie zážitky alebo super schopnosti ale jeho reakcie ho úplne obnažia a odhalia celú osobu taká aká v skutočnosti je, nie rozdeleného,  ale v celku a to je podľa mňa pravda. Tu nie je priestor pre ilúziu, na ktorom je celé duchovno založené. Ďalej sa zdá akoby vesmír – rovnováha prírody - zasahovala aj do našich životov. Ak sa vychýlim do ilúzie, nájde sa niekto alebo niečo čo mi začne túto ideu búrať a tak ma vyvyžovať naspäť. Preto druhí ľudia sú to najcennejšie, lebo mi dávajú sebapoznanie a vidia zretelnejšie mňa ako ja sám. Nepriateľ je tým pádom najväčší spojenec, priateľ, lebo ak sa vychylujem, príroda skrzne neho ma vyvažuje naspäť. Bolesť, strasť, konflikt, hnev atď je práve to, že nechcem počuť a zapracovať to, že sa bránim, nemám záujem atď. Preto je tu všetko pre môj prospech.
 
My o našej obmedzenosti vieme, lenže si myslíme, že sa to prekoná duchovnou náukou, usilovaním na konci. Lenže ako sa opisovalo, to vedie do ilúzie, lebo náuka sa stane dôležitejšia ako ja sám a stratím v tom seba. A ide o mňa nie o náuku, či vodcu. Nejde o koniec, ale to čo je teraz, na začiatku. V pochopení začiatku koniec príchádza sám. Pohyb ku koncu, je únik od začiatku, toho aký som a preto sa nerieši príčina ale hrá sa iba s povrchom, dôsledkami, príčina bude naďalej trvať. Ak nepochopím seba, nie som zameraný, na to čo je teraz, na začiatku, potom sa pohybujem smerom do ilúzie. Otázka je: mám vôbec záujem? Čo ale s našou obmedzenosťou - egocentrizmom? Neviem, najprv to ale treba vidieť. Možno žiť s tým, vnímať to bez ideálu opaku. Možno samo uvedomenie, hlboké uvedomenie prináša zmenu samo od seba. Ak tam je niekto kto koná, myslí atď tak to bude kriviť do ilúzie či hrať ego hru. Domnievam sa, že ak má človek ozajstný záujem, riešenie príde k nemu. Zdá sa, že nikto nikoho nemôže priviesť k pravde či pomôcť mu. To je asi len o vlastnom zájme človeka a záujem nemôže dať niekto druhý. Skutočný záujem prekročí všetky pasce a ilúzie, čo sú tu na nás nastražené. Boli vytvorené ľuďmi, nami v priebehu histórie. Kde nie je záujem, tam je viera a tak bude človek pohltený nejakou pascou. Kde je záujem, človek pochybuje. Život ukazuje, že pravda nie je v náuke, ale v tom aký som.
 
 
Všeobecne je meditácia považovaná ako metóda k realizácii, bohu, osvieteniu, tichu či ako to kto nazýva. Bezpochyby v meditácií je človek veľmi, veľmi hlboko. Ale treba si povšimnúť jednu vec a na to treba byť úplne jednoduchý, čo znamená nezaujatý. Všetci tí guruovia sú majstri meditácie. Na západe sú kňazi, to je všeobecne známe ako podvod. Na východe sú guruovia, ktorí v skutočnosti sú kňazi len na vyššej úrovni, bližšie k pravde - svet je jeden celok, nedelí sa na východ a západ, jedno odzrkadľuje druhé. A kto sú vlastne tí guruovia? Len tak náhmatkovo niekoľko najväčších guruov: Sai Baba - zneužíva malých chlapcov, podvádza pri materializovaní predmetov a rád sa obklopuje zástupmi svojich oddaných. Osho – hypervykorisťovateľ, ktorý chorobne miloval majetok, slávu a obdiv. Jiří Vacek – ktorého náuka je, aby ľudia uctievali svojho gurua, prosili ho, guru je uňho boh a tiež, že človek sa nemôže oslobodiť, ale len získať milosť gurua. Sri Chinmoy – to je všeobecne známa sekta, jeho náuka pozostáva najmä z toho, že meditáciou nad jeho fotkou dosiahneš osvietenie.
 
Teda kňaz ponúka ako prostriedok vieru a guru meditáciu. Lenže treba si povšimnúť, že tí majstri meditácie - guruovia, sú tak isto stratení egoistickí ľudia, ako ktokoľvek iný z nás. Dokonca ich egoizmus je oveľa silnejší ako bežný priemer. Diskutoval som dlho s jedným guruom,  dlho cvičí, hádam každú techniku, ale zjavne z rozhovorou všeky tie meditácie v ňom napokon iba viac posílili ego a dokonca bol tak zjavne zakorenený a zaslepený vo svojej viere ako moslim, či kresťan. Usudzujem, že meditácie sú viacmenej forma hypnózy a v tom zhypnotizovanom stave mysle, sa odkrýva to, čo je za myslou. Kedže sa vôbec nepoznáme, problémy nás pohltia znova a potom sa znova medituje aby sa prežili tie hlbiny, stav bez mysle. Ale očividne toto v živote neobstojí, strasti, problémy a môj egoizmus to nerieši. Dá sa z toho, ale urobiť perfektná idea oslobodenia, únik z tohto zvláštneho sveta. Každý fanatizmus, zastiera oči. Guruovia sa veľmi radi odvolávajú na tradíciu – na autoritu Budhu, Krishnu, Ježiša atď. Toto odvolávanie sa, čerpanie z tých autorít či citovanie atd je istý vzorec. Vzorec v zmysle kvality mysle. Ak sa kňaž odvoláva či cituje Ježiša, tu ľahko vidíme, čo to všetko znamená a ako je stratený. A presne to isté robí guru – odvoláva sa na Budhu. Vzorec kňaza a vzorec gurua je ten istý vzorec. Odvolávanie sa na niekoho či niečo je zmätok, strach, nesloboda, minulosť a tradícia, ktorá nás vyprodukovala t.j.  kvalita dnešného sveta. Odvolávanie sa na niečo a niekoho znamená neslobodu, lebo ak by som bol skutočne voľný  a slobodný, nemusel by som sa odvolávať na niečo vyššie ako ja. Odvoláva sa práve preto, že človek je zmätený, verí a vo viere našiel svoje bezpečné útočisko a to plodí ilúzie a aby tú svoju vieru utvrdil odvoláva sa na všeobecne uznávané autority a tradíciu.
 
Ľudia môžu namietať, že v sebaklame môžu byť trebárs len tí vyššie spomenutí guruovia, lebo je veľa šarlatánov a ďalší guru môže byť iný, pravdivý. Ale čo je povaha gurua? Autorita. Treba pochopiť povahu autority, potom sa pochopí povaha všetkých guruov. Ak existuje skutočný učiteľ, nebude sa dávať na podstavec a bude prízvukovať to. Toto je veľmi jemná a nenápadná vec, ale tak dôležitá, preto to ľudia zväčša vôbec nechápu. Človek ako druh, je ako ľudstvo. Človek je ľudstvom - to je úplne mimo úplne mimo slov, t.j. myslenia. Človek je ľudstvom sa otvára len sebapoznaním, ak si je človek vedomý svojich reakcií. Reakcie sú zväčša sebazáchova či sebapresadenie. A tento vzorec je v každom človeku. Ak ešte vidí, že jeho kvalita života je viacmenej podobná ako kvalita hocikoho iného až tu sa otvára vhľad do toho, že ja som ľudstvom. Akokoľvek si guru môže namýšlať, že je ďaleko, stále je psychicky ľudstvom. Lenže toto tí guruovia nevidia. Myslia si, že sú niečo viac ako bežní ľudia, lenže vzorec ich mysle je viacmenej ten istý ako hocikoho iného.
 
Slovo viacmenej je krásne, poukazuje na to, čo je mimo mysle, ktorá žije meraním a doslovným významom slov a slovo viacmenej to meranie rúca. Nezáleží či je niečo viac či menej či akú to má formu, vzorec – koreň je podobný a čo je podobné je vlastne rovnaké. Tak teda ja som ako ľudia, a toto guruovia nevidia. Prečo? Lebo sa nepoznajú. Sebapoznanie im zastiera ich ideológia, viera či metóda, lebo to všetko sa stala dôležitejšie ako ich chovanie. Oni sú mimo seba, nevidia sa. Akú má potom tá náuka hodnotu, môže byť pravdivá, keď sa na skutočnosť - seba ešte ani nepozreli? Vzorec nášho chovania je hádam ten istý vzorec ako vzorec všetkých naších strastí. Práve tento vzorec mysle, mozgu vytvoril kvalitu nášho života a ten vzorec sa prejavuje našim chovaním. A preto tí majstri meditácie, celý ten spôsob náuky je viacmenej falošný. Alebo skôr niečo zásadné tomu chýba. K čomu je napokon náuka či meditácia, nech akokoľvek sa skrze nej hlboko dostanem, pokiaľ nie som v styku so sebou samým? To je potom únik. Guruovia sa očividne nepoznajú. Ak sa pozrieš hlbšie uvidíš, že to sú tučný egoisti. Našli si lacnú, ľahkú a pohodlnejšiu náhradu pravdy. Silne pochybujem, že ten najvyšší ľudský stav - osvietenie, pokiaľ teda vôbec existuje, sa dá dosiahnuť len mechanickými cvičeniami, musí to vyžadovať niečo oveľa, oveľa viac ako to, že najvyššie poznanie vtesnáš do predpisu - metóde o troch bodov, že boh (lepšie je slovo príroda či vesmír) sa dá vtesnať do metódy. Metóda je jednoduchá vec, každý môže cvičiť podľa predpisov. Preto prax, ktorou sa tak radi vystatujú praktikanti je viacmenej len lenivosť a nezáujem.Tak ako kňaz si našiel miesto skutočného prežitku boha, len mŕtvu vieru v neho. Teda s guruami sa spája meditácia. A oni sú majstri meditácie, no nie sú to majstri života. A ide len o bežný život. Kto ale verí tomu, že nemedituj, lebo to niekto povedal, nech je akokoľvek veľký, to je tiež nezmysel. Nepíše sa, že nemedituj, ale to, že niečo zásadné tam chýba prípadne, že to je úplne inak. Článok má iný zmysel a to odkryť povahu tohoto sveta.  Meditácia má dlhé tisícročia tradíciu a ak by človeka skutočne totálne oslobodila, už pradávno by bol úplne iný svet. Západ odzrkadľuje východ.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.