Choď na obsah Choď na menu
 


NOVÁ MYSEĽ

1. 12. 2015

Ako tak človek žije a zaujíma sa, všimne si, že okrem technologického pokroku, ktorý napreduje veľmi rýchlo sa človek už stáročia nejako výrazne psychicky nezmenil, stále sa vedú vojny, ľudia sa hádajú a odsudzujú, jeden stoji proti druhému, každý prechádza nejakým utrpením a strasťami, každý prechádza hnevom, prázdnotou atď a každý z nás má svoj spôsob myslenia - svoju vieru.

 

Vonkajšok je odraz vnútra, lebo vnútro stvorilo stav sveta navonok. Je naivné si myslieť, že ja som iný, že stojím akosi mimo tohoto balastu. Princíp sveta, našich životov, každého jedného človeka bez výnimky stojí na sebastrednosti, egu či Ja, akokoľvek to pomenujeme, je to to isté. Kolom dokola ide napokon takmer vždy o mňa a to moje. Svet je v egocentrickom pohybe, rovnakom pohybe, ktorý prebieha v každom z nás. Vo svete je to iba zosilené. A toto Ja je tvorcom stavu dnešného sveta, našich životov. Aj preto je človek ľudstvom, aj preto je človek svetom. Ja sa dá odhaliť veľmi rýchlo. V čase hnevu; reakcie si uvedomím seba – tu zrazu uvidím, že aký som sebastredný človek. Ide o mňa a nie o to, kde je pravda. Ak sa viem z tohoto vedomia reakcie teda hnevu, pozreť  ďalej tak uvidím, že na princípe sebastrednosti, teda na princípe Ja, funguje každý jeden človek. Duchovno je len ďalší sebeklam, ide o život,o  mňa. Merítkom je moja reakcia. Uvedomením si svojej reakcie, sa plne odhalí moja sebastrednosť. To ako ma niekto pobúri úplne nepodstatnou vecou, či nevinnou poznámkou na mňa atď. Takže reakcia je merítko, nie duchovno, ale obyčajná moja reakcia.

 

Keď sa voči mne zdvihne kritika, tak ona nie je na základe ničoho, ale na základe niečoho. Bez vetra sa ani lístok nepohne a tak druhí môže vidieť mňa oveľa lepšie ako ja sám. Takže kritika je zväčša oprávnená, je v nej kus pravdy, preto vznikla a treba ju, aj keď to može byť neľahké, nejako zabudovat, nebrániť sa a obraciať to späť, ale sa zamyslieť, prečo sa to hovorí. Úprimnosť k sebe je mimoriadne dôležitá vec. Platí pravidlo, že ten kto kritizuje, je tým čo kritizuje, teda, že on je taký. Posudzuje to so svojej úrovne kde je teraz a preto môže povedať len zrkadlový obraz seba, teda kritiku. Je to obojstranné zrkadlo. Ak je niekde kritika, týka sa to kritizujúceho aj kritizovaného. Obaja sú v tom, obaja sú takí podobní. Takže ide o to vedieť počúvať a tak sa učiť od druhých. Tiež si niekto možno pomyslí, že niekto si z niekoho robí posmech či sa nadraďuje atď. Prostredníctvom tejto akcie, ktorú robím, teda napr. nadraďovanie sa nad niekým, poučovanie atd, tak presne skrze uvedomienie si tejto akcie uvidím svoju sebastrednosť, teda svoje Ja. Strasti vytvára práve toto nepoznané Ja. Akcia, reakcia, úprimnosť a uvedomenie. To sú mocné nástroje v živote. Nie nejaké oddelovanie sa do duchovna, ale život, ja. A tieto spomenuté nástroje sú merítkom, toho čo som. Duchovno je teda len ďalší sebaklam, ide o život.

 

Je tu veľké množsto duchovných systémov, no ak sa človek na to bližšie pozrie, je to len to konkrétne náboženstvo, len trocha poupravené. Napovrch vyzerajú mimoriadne hlboko a pravdivo. Aj ateizmus je viera, lebo verím, že neverím .Teraz treba sledovať každý krok, čo sa povie, lebo jeden krok vedie k ďalšiemu a keď sa nepochopí ten jeden krok, v tom ďalšom sa už môžem strácať a tak to víde ako nezmysel. Sledujme to teda teraz po kroku. Každé duchovno funguje skrze vieru: ja verím v Ježiša, v Budhu, v nejaký systém či knihu, alebo gurua, že je osvietený a má metódu. Duchovný človek, má teda vždy vieru. Je to už asi chemická súčasť človeka tento prístup skrze vieru.  Sledujme: ja neviem, akoby som to mohol vedieť, že napr. môj majster je osvietený, že Ježiš bol absolútne pravdivý, ja to vôbec reálne neviem, nemám s tým prežitok, len verím, domnievam sa. Takže zhola - ja neviem, len verím. Vidím tento mimoriadne dôležitý krok? Iste mám nejaké poznatky a vhľady, ale fungujem skrze vieru. Tá je motorom, principom. Aká je moja úprimná odpoveď na toto? Je to skutočnosť? Ak som nejaký zamotaný, odpoviem si na otázku: mám vôbec o toto záujem? Ak sa dobre na to pozriem, tak uvidím, že ja nemám záujem o pravdu, ale len o bezpečie, ktoré mi viera ponúka. Je v tom istota, môj zmätok, prázdnotu a márnosť tým potlačím. Takže verím, aby som našiel bezpečie. Viera je len moja túžba, aby to tak bolo, nie je to skutočnosť, nie je to môj prežitok, je to domienka, je to len moja alebo kolektívna túžba aby to tak bolo. Nie je to jednoduché? Vidím to skutočne? Ak sa pozriem na seba zreteľne to uvidím. Treba byť uprimný k sebe. Takže mne nejde ani o pravdu, ale ide mi o to s niečim väčším ako som ja sa stotožniť a nájsť v tom istotu, bezpečie. Takže motív, viery je bezpečie. A to hľadám kvôli zmätku. Sledujme tie kroky, zmätok je strach a tak viera je strach.

 

Veriť môžem napr. sebe či životu a tak. Napr. u športovcov je viera, sebavedomie minimálne polka úspechu. Ale viera duchovná je ako väzenie, ktoré nás tu drží. Je príčinou väčšiny utrpenia  a zaostalosti sveta. Niektorý sa domnievajú, že tí majstri sa odvolajú na Budhu či Ježiša preto, že majú rovnaký prežitok. Realizácia je sebaklam, môžem byť majster meditácie, ale aký zmysel má to učenie, ak mám stále strach? Je to potom sebaklam. Každý z týchto majstrov sa odvoláva na Budhu či Ježiša. No nemôžem sa odvolať na niečo viac ako som ja sám, lebo práve týmto utvrdzovaním sa v niekom väčšom ako ja, si potvrdzujem, to čo nežijem - preto sa odvolávam na nich. Ak pravdu žijem, nie je v tom miesto pre Budhu. Je len krása pravdy a nič viac. Ak je v tom utvrdenie, odvolanie v Budhovi, či Ježišovi, už v tom nie je môj prežitok, už v tom nie je pravda. Potrebuje Budha Budhu? Takže týto majstri, sú rovnakí ľudia ako ja či ty a tiež majú slepú vieru, teda sa boja. A kde je strach, nemôže byť  pravda. Strach vie obsiahnuť len prekrutenú pravdu, ktorá je sebaklamom. Skrze tohto odvolania guruov na Ježiša a Budhu zistíš, čo je sebaklam. Je to mocný nástroj. Ak zistím, že verím len preto, lebo som zmätený, teda mám strach, stane sa táto úroveň poznania dôležitejšou, ako nejaký Ježiš a tak si automaticky ďalej, za tým. Prekročil si celú históriu strachu v tomto smere. Ježiš sa stane nepodstatným. Ty si niekde psychicky ďalej a toto je oveľa dôležitejšie ako Ježiš. A kde nie je Ježiš, nie je ani Budha a nie je ani iná autorita, ktorej by si veril. To znamená, že si sa v istom zmysle vyslobodil.

 

My ľudia týmto spôsobom viery fungujeme tisícročia a túto absolútne jednoduchú vec nechápeme. Jedna viera stojí proti druhej, jeden systém proti druhému a tak je svet celý rozdelený. V tomto rozdelení je hlboká nevedomosť a bolesť a to nám bráni v psychickom pokroku. Vo viere už je všetko predložené a tak sa vôbec nehľadá, lebo už sa všetko vie. Ak prekročím vieru, zistím, že som v stave „neviem“.  Toto nevedenie je začiatok inteligencie. Domnievam sa, že tento stav mysle, ak k nemu ako ľudstvo prídeme, tak tento stav mysle nás vyvedie, z tohto balastu. Sme tu jeden pre druhého, nikto nie je viac. V nás samých bude pokrok, jeden príde na to, iný na niečo iné a spolu dokopy sa posunieme nesmierne kupredu. Prestaneme veriť a začneme vedieť a vidieť. Spojíme sa v mene pravdy, pokroku, záujmu a táto vitalita prinesie svoje ovocie. To ale nie je možné pokiaľ sme rozdelený vierami, ktoré si udržiavame.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.