My ľudia fungujeme skrze hľadania istoty, útočiska, pohodlia, útechy, trvácnosti, náplne, nádeje, zmyslu, účelu atď -  to je to isté – má to jeden a ten istý prameň, je to hľadanie bezpečia. Sme taký stratení v tomto zvláštnom svete a tak hľadáme niečo čo nám poskytne bezpečné útočisko. Niekto si myslí, že miluje Ježiša. Ľudia nejdú pod povrch, ale práve len odtiaľ sa dá pohnúť. Kto je teda Ježiš? Ak sa do toho pustí, zreteľne sa pochopí, že všetko čo je okolo Ježiša, či už staré či najnovšie funguje na rovnakom princípe. Osoba ako spasiteľ, viera, ktorá poskytne nádej a bezpečie. Tak láska, ktorú cítim k Ježišovi, je len láska k mojej predstave o Ježišovi, ktorá mi poskytne bezpečnosť - dáva mi to takú istotu v tomto svete. S Ježišom to nemá nič spoločné. Ježiš je len kolektívny výmysel, ktorý sa predáva z generácie na generáciu. Presne toto isté funguje so všetkým okolo Budhu, Krishnu či môjho gurua. Poskytnú mi bezpečie. Ak sa na to dobre pozrie, tak sa uvidí, že ľudia nemajú o pravdu vôbec záujem, oni sa chcú len cítiť bezpečne. Nemôže sa ale takto prísť k niečomu skutočnému, lebo hľadanie bezpečia je len pohyb strachu a zmätku a preto to nemá hodnotu. Zdá sa, že ak tento zmysel pre bezpečnosť skončí, tak človek sa začne prebúdzať a uvidí všetky tie ilúzie, čo sme si v histórii vymysleli a držíme sa ich. Východný duchovný princíp je síce na vyššej úrovni, no vo svojej podstate je rovnaký.

 

Niekto si povie, že miluje partnera. Ale nehľadá v ňom len náplň, únik pred svojou prázdnotou, nudou, nehľadá v ňom bezpečie, zmysel, trvácnosť a istotu? Je prirodzené mať partnera. Ale ak človek úplne prežije, že neexistuje tu žiadna istota, trvácnosť a bezpečie (všetko je to isté)  nie je v partnerovi či niečom inom, tak kde je potom jeho láska? Tým sa nevraví, že neexistuje láska, ale že tej skutočnej je ako šafránu. My milujeme len svoju predstavu bezpečia, ktorú mi poskytne partner, nemilujeme partnera. A z tohoto vzniká žiarlivosť, rozpory atď, lebo svojho partnera musíme vlastniť, lebo ak nie, narúša sa moje bezpečie, ktoré mi poskytne, musím si ho ustrážiť, preto žiarlim. Je to vlastne sebeckosť, nie v zmysle viny ale v zmysle nevedomosti - strachu. Možno všetok strach korení z nezáujmu, teda nevedomosti. Rodina poskytne ohromné útočisko, istotu a pohodlie. Opäť ale nič proti rodine, len to je dávané do pozornosti, že kam vedie cesta skrze princíp hľadania istoty. Ak nehľadám naplnenie skrze partnera či deti, fungujem v niečom inom a zdá sa, že až tu začína porozumenie medzi ľuďmi.

 

Čo taký Boh? Dáva to obrovskú útechu. Je tu tatomama a napokon ma odmení a poláska. Náš Boh je presne ten istý princíp ako to okolo Ježiša. To ale vôbec neznamená, že neexistuje Boh, ale len to, že sa vidia tie ilúzie, ktoré sme si okolo neho vytvorili. A čo taký rok 2012? Dáva to mimoriadnu nádej, hreje to pri srdci, poskytuje to istotu. V systéme okolo r. 2012 je obsiahnutá hrubá manipulácia, tak ako vo všetkých systémoch. Ten kto nehľadá bezpečie, ten sa 2012 nezaoberá, je mimo toho, zaújma to len toho kto chce nádej.  Pozor ale ak človek nehľadajúci nádej (istotu), neznamená  beznádej, ale to že prekračuje strach a zaújma ho život. Teda znak istoty je viera, teda kde je viera tam je strach. To ale neznamená, neveriť ničomu. Je to mimo protikladov. Náš Boh, Ježiš, Budha, môj guru, môj partner či majetok atd teda naše hodnoty, ktoré sme tradične prijali sú falošné. Oni v sebe obsahujú aj časť pravdy, ale tu sa píše o ich reálnej hodnote, ktoré človeku poskytujú a kam vedú ak im dá človek pririoritný stupeň. V skutočnosti to život vôbec nerieši, práve naopak. Človek máva svetlé okamihy keď naňho dolahne márnosť svojho počínania a potom možno práve z toho vznikajú depresie, úzkosti, atd.

 

My všetci fungujeme cez toto hľadanie istoty a bezpečia a preto ty si ľudstvom. Ak sa na to dobre pozrie uvidí sa, že my ľudia fungujeme na rovnakom princípe. Sme na jednej - rovnakej lodi, ktorá niekam pláva, sme len v rôznych izbách na tej lodi. Každý prechádza strasťami, ktoré vyvierajú z rovnakého princípu. Videnie, že som ľudstvom samo o sebe vnáša pokoj. Človek musí pochybovať o všetkom. Ak nie tak zostane v nejakej pasci a tie pasce nevymysleli žiadny mimozemšťania či nejaké iné entity, že nie je to žiadna karma, osud, lekcia atď. je to len prejav a výtvor nášho ustráchaného mozgu, hľadanie bezpečia a nezáujem o pravdu a tento princíp psýchy si predávame z generácie na generáciu už tisícročia. Ak si človek začne s duchovnom, zväčša hľadá niečo k čomu by sa pripútal a išiel podľa toho. A tak sa napokon uzavrie v nejakom systéme, nie je schopný započuť, čo mu vraví život na to, lebo už má uzavretú myseľ. Nechce počuť, narúša mu to jeho pohodlie, ktoré mu systém poskytuje. Pochybnosť neznamená odmietať, ale len to, že dôležitejšia je pravda ako systém. Tak je myseľ otvorená a môže načúvať životu, čo mu vraví. Zdá sa, že život napr. prostredníctvom situácií či osôb nás poučuje. Zväčša nám búra falošné ideály, naše hodnoty a predstavy. Ak sa do tohoto človek pustí, tak uvidí, že neexistuje dobro či zlo, lebo dobro je len prezlečené zlo, sú to len iné šaty na tej istej bábike. Človek delí veci, situácie či osoby na dobré či zlé možno práve preto, lebo funguje skrze toto hľadanie bezpečia. Asi to je u koreňa toho. Všetko je tu vlastne pre môj prospech. Je to v zmysle výzvy, učenia sa, pohybu a sebapoznania sa. Ak ma niekto nahnevá nech je to čokoľvek môžem cez svoju reakciu uvidieť seba aký som, žiadne ospravedlnenie mňa že som v práve atď, ale len môj hnev, moje chovanie sa k nemu. Uvedomelejší človek je mimo týchto vecí. A práve v chovaní je obsiahnutá nami hľadaná pravda. Istota je v neistote, bezpečie je v tom, že bezpečie neexistuje, život plynie, mení sa a učí nás. A možno to je práve to pekné na živote.