Choď na obsah Choď na menu
 


5. 10. 2010

V ľudskom vnútri vládne zmätok, ktorý sa snažíme potlačiť rôznymi spôsobmi. Tento zmätok je strach a tento strach hľadá útočisko v nádeji, že ak sa k niečomu pripúta, tak to skončí či bude dobre. No opak je pravdou – v domnienke nájdenia útočiska, sa môže na čas tento zmätok stratiť z povrchu, ale časom, keď život túto ilúziu zbúra, sa znovu dostaví z vnútrajška na povrch a to ešte silnejšie. Psychické zdravie - vyrovnanosť teda pokojnejšia myseľ je stav človeka, ktorý nehľadá žiadne útočisko - nie je na nič pripútaný a dokáže byť samostatným. Úplne pokojná myseľ tu na Zemi podľa mňa neexistuje, tak ako blaženosť. Samotná táto túžba, tak ako túžba po pokoji, šťastí či ideále, tvorí myseľ neurotickú.

 

 

Mám partnera. Na začiatku bola napríklad nejaký čas láska alebo prechodné pobláznenie, ale časom sa vzťah mení na psychologickú potrebu. Svet nie je zrovna prechádzka ružovou záhradou a človek je tvor prázdny a osamelý. Tak sa históriou formovala domienka, že zmysel života, splynutie a naplnenie je v partnerovi či v rodine. Samozrejme, že partner je potrebný a rodina je nádherná vec, ale nie je v tom jediný zmysel života. Kto v tom hľadá šťastie, tak nájde v tom len nešťastie nakoniec. V partnerovi nie je žiadne naplnenie. Naplniť môžem akurát tak kýbel vodou. V druhom partnerovi nie je žiadne šťastie, žiadne prekročenie osamelosti. Príde nejaká chvíľa, keď partner nepríde a obnaží sa celá prázdnota, tak zákonite v partnerovi nie je žiadne naplnenie. Prečo si to ľudia tak idealizujú? Partner je len spolupútnik, nič viac v ňom nie je. Poviem, že ťa milujem, ale čo to vôbec znamená? Ja som zmätený, svet je hustý, som osamelý a tak ty ako partner si pre mňa to najdôležitejšie. Ale nie ty ako bytosť, ale predovšetkým ty ako prostriedok na vyplnenie mojej samoty. Znova a stále ide o mňa, takto je ľudstvo polapené v sebe. Môžem na povrch vyzerať nesebecky ale vnútri som stále sebastredný, egocentrický tvor, pretože som zmätený a tak jediné čo mi ostáva, je myslieť na seba. Koniec koncov napokon ide v podstate viacmenej takmer vždy o mňa. A tak to, čo ľudia nazývajú láskou je len vzájomná závislosť, pripútanosť kvôli svojej samote. Táto závislosť a tento zvyk vytvára pocit, ktorý si ľudia s láskou pletú. Ak vznikne hádka - tak v tej chvíli - celá láska ide bokom – nenávidím ťa. Môže sa láska vôbec v okamihu zmeniť v nenávisť? Môžeš toto slovo popierať, lebo sa ti zdá škaredé, ale podstata je rovnaká. Môže láska poznať konflikt, nenávisť a žiarlivosť? Veď to je absurdné, je to iba pripútanosť. Žiarlim, lebo ťa musím vlastniť, pretože ak ťa stratím bude ohrozené moje puto a ja budem prázdny a stratený. To nie je láska ale strach, ide mi o mňa, vyplnenie mojej samoty, ako človek nie si pre mňa až tak úplne podstatný. Zameraj sa na seba v čase hnevu a uvidíš, že láska nie je. Potom keď to odoznie, tak sa ukľudníš, zmätená myseľ si začne znova ľubovať v útočisku v partnerovi, lebo bez teba by som bol zmätený ešte viac a tak vznikne pocit - zo závislosti - a to si popletiem s láskou. Človek nemiluje, iba závisí na druhom kvôli svojej prázdnote, to je všetko. Niekoho cítiť, neznamená milovať. Toto nie je niekoho osobný problém, je to problém ľudstva. V žiadnom partnerovi i keď by bol najdokonalejší, zmysel a naplnenie nie je. Zameraj sa na to či toto skutočne vidíš. Sám život to ukazuje, stačí sa iba pozerať.

 

 

Veľa ľudí postavilo seba na podstavec a myslia si, že oni vedia najlepšie a preto žijú v konflikte s druhými. Hnev sa stal ich súčasťou života, tak ako všetkých ostatných ľudí. Človek si myslí, že problém je v druhom, že je v práve a má pravdu, no problém je len v ňom samom, lebo on sa hnevá; kde je pravda je nepodstatné, podstatný je len hnev či konflikt. Konflikt a hnev vzniká vtedy, ak nechápem druhú stranu, ak vidím len seba a to svoje, ak som sa zaplietol, to je všetko. Počas hnevu sú v boji dve egá, dve nevedomé a sebastredné bytosti, kde každá vidí len to svoje a vzájomne bojujú o svoju pravdu. Hnev! Aká to zaujimavá a realitu odkrývajúca vec. Hnev sa myslí ten jemný, myslí sa to najmä v zmysle reakcie. Reakcia odhalí ihneď ľudskú egocentritu. Kde je pravda je opäť nepodstatné, podstatná je reakcia. I ak by som mal úplnú pravdu podstatná je iba moja reakcia. Hnev nie je normálnou súčasťou života, to si môže myslieť len chorá spoločnosť. Hnev je ukazateľ egoizmu, ukazateľ nesprávneho smeru a poňatia života, ukazateľ neurózy. Za hádkou je ego ako ľudská sebastrednosť. Môžem rozdávať peniaze, dary či urobiť pre druhého niečo, no vo vnútri sme vo svojej podstate všetci egocentrickí. Zameraj sa na seba a pochop túto jednoduchú pravdu. Pýtaj sa seba, či je to úplne skutočné, či to ozaj vidíš na sebe, alebo len rozumovo prikývneš. Rozumové pochopenie je k ničomu, až vhľad je skutočný. Ak uvidíš princíp ľudskej mysle – princíp Ja – tak sa mimoriadne ukľudníš, lebo začneš chápať seba a preto aj druhých a konflikt sa zminimalizuje. Myslieť si ale, že tu existuje niečo ideálne a dokonalé, trebárs úplne kľudný človek, či šťastný život je podľa mňa nezmysel, je to len nereálny ideál. Je to projekcia zo zmätku, na základe krátkych a prechodných chvíľ. Človek má i svetlé okamihy, ale je to stále sebastredný tvor. Hnev, nenávisť, egocentrita, sebeckosť, nevedomé povyšovanie sa a teda krutosť atď či všetky ich jemné a skryté odtiene a vrstvy, teda celý tieň je ľudskou podstatou. A tak nechci to premeniť na protiklad, na ideál, lebo ten neexistuje. Ja som tieň, treba to prijať a už viac psychicky nebojovať o ideál. Veď napokon všetci sme obdobní, ideál neexistuje, tak o čo vlastne ide? Kultúra nám nanútila ideáli, ale my všetci sme to, čo sme. Ideál, protiklad je neskutočný, vytúžený, vykonštruovaný, vymyslený a abstraktný. Prípadne trvá krátko a tak neexistuje, je to vlastne nezmysel. Môj tieň je moja podstata a nič iné nie je, prípadne nebude. Tak sa stane tieň ukazateľom a nástrojom sebapoznania a preto tieňom už viac nebude.

 

 

Ďalšie pripútanie je pripútanie sa na duchovno. Človek sa nemôže nechať popliesť všetkými tými ľudskými bohmi, duchovnými vodcami či rôznymi náukami. Oni vyzerajú aj veľmi rozumne, pekne a logicky, no stále sú to obyčajní a zmätení ľudia, ktorý hľadajú útočisko v niečom väčšom ako sú oni sami, aby prekryli svoj zmätok. Všimnite si, že všetci duchovní vodcovia, všetci z nich majú plné ústa odvolávania sa na boha, na svojho gurua, na Ježiša, Budhu, Krišnu, nejaký systém či knihu, čo je značí len jediné – zmätok, ktorý hľadá utvrdenie sa v niečom väčšom ako je on sám, dodá mu to bezpečie – útočisko. Ak som psychicky zdravý - čo znamená samostatný, ak mám v sebe jasno, ak poznám svoje vnútro – tak sa nepotrebujem odvolávať na dačo väčšie ako som ja a nie je potreba sa v tom utvrdzovať. Odvoláva sa len zmätok. Vidíš túto veľmi dôležitú vec? Podľa tohto môžeš spoznať všetky duchovné klamy. Cez duchovno môžu prísť isté vhľady napríklad, zážitky, no vo svojej podstate je to stále len pohyb nesamostatnosti – zmätku, teda strachu a preto to nemá zmysel. Preto je to zavádzajúce a čo je zavádzajúce to je klamné. Základný klam je, že pôjdem podľa náuky a potom časom získam samostatnosť – to sa nikdy nestane. Lebo pohyb zmätku bude vždy len v kruhu svojho zmätku a následného pútania sa a preto ani k samostatnosti  a realite prísť nemôže. Samostatnosť je prvý a jediný krok a musí nastať teraz, najprv, nie potom.

 

 

Nemyslí sa teraz, že človek má byť izolovane, ale byť psychicky nezávislý. Samostatne sa nemyslí izolovane, človek potrebuje a má mať vzťahy. Slovo samostatne tu označuje stav bytosti, ktorá nehľadá žiadne útočisko, žiadne bezpečie a istotu, žiadne stotožnenie sa s niečím väčším ako je ona sama, nehľadá naplnenie a zmysel v niečom a niekom a na nič sa nepúta. Preto je psychicky vyrovnaná. Teda samostatne znamená psychická nezávislosť. Otázkou vôbec je či mám o toto záujem. Najprv sa musím ujasniť, lebo rozumovo trebárs mám záujem, no v skutočnosti stále hľadám psychologické pripútanie, pocit stotožnenia sa s niečím väčším ako som, pocit družnosti, pocit niekam náležať, patriť či zaradiť sa atď. To všetko je vonkajšie i keď trebárs duchovná či iná náuka môže vyzerať vnútorne. Takže mám ja vôbec záujem žiť sebestačne? Asi nie, lebo je to pre mňa neznáme a vytváram si o tom domienky z hľadiska svojho zmätku. Začne myslenie, ktoré vytvorí strach a dopredu to zavrhne, lebo funguje len v poli kultúrnej podmienenosti - logiky v protikladoch. Takže ja v sebe nemám jasno,  nevidím a v skutočnosti ani nemám záujem. Čo teraz?

 

 

Treba prežiť, pochopiť a uvidieť, že všetky ľudské cesty a snahy, nech sú akékoľvek, sú v podstate viacmenej márne a neprinesú skutočný pokoj a šťastie – teda zamerať sa na to život, čo ukazuje, čo odhaľuje. Život a nie boh, vidíš ten rozdiel? Ľudský boh nech je akýkoľvek je iba ľudská predstava - moja túžba aby tak bolo - potreba plynúca z ľudského zmätku, ktorý hľadá bezpečie v tom najdokonalejšom. Boh je isto niečo úplne iné. Boha nikdy nepochopíme, nikto ho tu nepochopil, žiadny guru, systém či kniha – mohli málo z neho uvidieť, ale stále sú v spomínanom zmätku a tak aj ich závery a ideológie sú zákonite klamné. Aj moja konkrétnejšia viera, na ktorej staviam, o ktorú sa opieram je úplne scestná. Ľudsky tvor je tvor sebastredný a ako by mohlo byť, to čo je ešte stále zaseknuté v sebe, poznať to čo je nadľudské a neznáme? Počiatok boha začína tam kde začína život. Boh je obsiahnutý v živote, je to samotný život.

 

 

Samostatnosť a teda zdravie znamená neveriť ničomu a nikomu, existencia nenanútenej pochybnosti. Nenechaj sa popliesť a polapiť slovami. Treba to správne pochopiť a uvidieť, čo sa tým myslí. Isto sa tým nemyslí, že never mame, partnerovi či kamarátovi atď, že by teraz by som mal byť zatrpknutý, uzavretý a pod. To sa isto nemyslí. Mieni sa tým to, že len pochybnosť je skutočným záujmom a viera je len hľadaním útočiska. Pochybuj o svojej náuke, o svojom guruovi či svojej predstave boha, pretože inak ti ide iba o útočisko a nie o pravdu. Útočisko hľadá iba zmätok a zmätok neurobí človeka reálnym a preto vyrovnaným či vyrovnanejším. Túžba po útočisku - bezpečí - pútanie sa zákonite tvorí myseľ neurotickú, lebo zmätok stále existuje, len si hľadá náplaste v rôznych útočiskách. Ak pochopím svoje vnútro, ak získam do seba vhľad, tak úplne samovolne prestanem hľadať útočisko a tak budem aj mimo tej neurózy vznikajúcej z túžby po bezpečí. Tak sa stane človek reálnym. A to čo je reálne, až tak netrpí. Zúfalstvo je pohyb nádeje, ktorú časom život zbúra. Všetky klamy čo tu sú, nás iba udržujú v nevedomosti a čo je nevedomé, tak to trpí, život v rozpore. Možno nie teraz, ale potom. Preto treba odhaliť všetky klamy teda predstavy a toto dokáže pochybnosť. Lebo klam odhalí len záujem a záujem je len tam, kde existuje pochybnosť.

 

 

Dal si niekto otázku, že prečo by vôbec tu malo existovať nejaké osvietenie? Netvrdí sa, že neexistuje, záver je mŕtva vec vedúca do sebaklamu. Ale davá sa otázka - nie je to osvietenie iba ideál? Toto je svet predstáv a ilúzií. Existuje strom, dom aj hrom ale psychické poňatie sveta je ilúzia. Hľadáme iba bezpečie od peňazí, cez partnera, rodinu, duchovno, boha, vodcu atď o nič iné nám v skutočnosti nejde, len o naše útočisko a preboha len mi ho neber. Ľudia ani nemajú záujem. A tak ani nič nové, reálne a psychicky zdravé (vyrovnané) byť nemôže. Pripútanie je pohyb zmätku a tam kde je pripútanie, tam zmätok či strach vždy bude. Najpodstatnejšie je pochopiť túto túžbu – ľudskú túžbu po bezpečí, ktorá sa na niekoho či niečo púta a preto závisí. A tak je v neuróze, stále v zmätku a strachu. Treba uvidieť, že žiadne bezpečie neexistuje, že život je o inom. Ak sa niečo končí, niečo nové začína. Život nie je projekcia mojich túžob, život je školou a nie je statický. Ľuďom ide najmä o niečo statické a preto sú psychicky umŕtvení. Pripútanie tvorí neurózu, strach, zúfalstvo či sklamanie. Človek, ktorý pochopil a uvidel dôsledky pútania sa, človek ktorý prežil že útočisko a naplnenie tu v ničom a nikom neexistuje, ktorý chápe motívy svojho pútania sa a márnosť tohto počínania a následnú neurózu z toho plynúcu, človek ktorý prestal z vhľadu hľadať bezpečie, ten je psychicky zdravý v tomto smere. Nie že by teraz bol blažený na obláčiku a bimbal na cimbal a nikdy sa do ničoho nezaplietol atď. On vystúpil zo sveta protikladov a žije školu života, žije život taký aký je. Nedáva mu nálepky a škatulky, nedelí na dobré a zlé. Žije mystérium života a keď je takto psychicky zdravý, tak nie je jeho bytie odkázané len na rodinu či partnera. A nepotrebuje ani žiadneho boha, žiadneho gurua ani žiadnu vyššiu autoritu či systém, pretože to potrebuje iba ten kto svoj zmätok nepochopil.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

re An

(juryno, 19. 5. 2012 20:30)

Nechcem filozovavat ale hmm. Ako postupuje cas - zivot tak zistujem ze vlastne Neviem. Je ale v podstate viacmenej iste ze to co je v knihach, vodcoch, systemoch atd, je proste sebaklam. Je to len moja a potom kolektivna tuzba teda iluzia. Alebo inak povedane je tam skryta pravda v tej iluzii ale ta pravda je inak. Uz nejako neprimam ani konkretnejsiu vieru. Ono je to na dlhsie. Pohravam sa nejaky cas z myslienkov ci nie je vsetko viacmenej napokon to iste tu.

Pytas sa co je zmysel zivota? A preco sa vlastne pytas?? Myslim ze mas zaujem a ten ti to ukaze len sa nikdy neuspokoj s tym co je v knihach a vodcoch atd. Zakonite sa skonci tak v sebaklame. Myslim ze hlbsi zmysel zivota je to najdolezitejsie ale sam o sebe nic neznamena, treba podla moznosti rovnovahu v celej moznosti zivota, myslim tie vonkajsie veci. Ak chces napis na maila :)

viera a pochybnost - co ked su potrebne obe?

(An, 19. 5. 2012 0:03)

Hm, inspirativne. Ja mam pochybnost, aspon niekedy, minule som o tom diskutovala so strykom, on tvrdil, ze ako mozem pochybovat o vsetkom, co som nezazila, povedala som, ze pochybujem o tom, ze bol holokaust tak, ako je o nom v ucebnici historie, a ze o vsetkom takto pochybujem, pokial som tam nebola, alebo niekto, komu doverujem. Davam si/Ti otazku: je mozne, aby clovek nepotreboval ziadny system? Aby necitil strach, ked nema jasno v tom, kto vlastne je a co je zmysel jeho zivota? Nie je to jedna z univerzalnych potrieb, potreba seburcenia? Sam pises, ze mas konkretnejsiu vieru. No, asi by si odpovedal, ze system mat mozem, ale stale o nom treba pochybovat. Napriklad si myslim, ze kto som: som energia a energeticke bloky. Aky je zmysel mojho zivota? :Pochopit viac ten zivot vo mne, aby ta energia bola viac volna a vyuzila sa na ciele ako byt spokojnejsi, viac stastia zazivat v zivote.

ďakujem

(Jana, 20. 10. 2011 14:38)

ďakujem za veľa zaujímavých a krásnych myšlienok, želám pekný deň

re re

(juryno, 1. 11. 2010 9:23)

tie dramy co spominas sa sebapoznanim zminimalizuju a tak potom nie su problemom. sebapoznanie je rozpisane na tejto stranke. rozne formy samoty nie su ziadnym riesenim. je to ok mat vztahy kamaratske, partnerske atd. dokonca to treba vyhladavat a mat okruh znamych ci "priatelov" :D

ako zit ale zivot taky aky je? to je problem nas vsetkych. ak sa do toho pusti ostane nam asi len jedna jedina odpoved - prijat to. ak je clovek uvedomelejsi tak mu to ostane ako jedna jedina logicka a rozumna moznost, lebo "nic ine nie je". prijatie je zasadna vec. netreba sa nutit do prijatia, to je zase konflikt, ale skor si uvedomit si ze neprimam (ze sa branim a psychicky chcem nieco ine). prijatie neznamena zastavenie, stale treba mat chut, vitalitu a treba ista nespokojnost, lebo ona posuva.

re re

(juryno, 1. 11. 2010 9:06)

ako sa vyrovnat s ludmi okolo? uplne v prvom rade medzi vsetkymi ludmi, vratane mna ci teba az taky uplny psychicky rozdiel nie je. vsetci sme obdobni. vsetci mame ego, ci uz obcasne ci jemne ci hrube a sme dosadeny do tohto zivotneho systemu. rozdiel je len v hlbke uvedomenia. ale ked je jazero hlboke ci plytke, stale je len jazerom.ako sa teda vyrovnat s ludmi okolo?od nich sa da ucit, spoznat sa skrz nich (tvoje akcie, reakcie, sposob rozpravania sa s nimi atd) a preto je to relativne vsetko v poriadku. ale myslis to isto tak hlbsie - je to velmi smutne. ak uplne jasne vidis ich bolest, hnev, strasti atd a ako si za to mozu oni sami (hladajuc len bezpecie) a ako sa z toho nechcu v skutocnosti dostat, lebo by si narusili rutinu bezpecia, odhlali sa ich strach a uz dopredu odmietaju vsetko okrem kulturnej rutiny - je to velmi smutne. o to je to smutnejsie ze strach v tomto nema miesto, staci len jasne vidiet, potom strach neexistuje.

re ciele

(Juraj, 31. 10. 2010 21:44)

Rozmyslal som, preco som sa vlastne pustil argumentovat s tebou, kedze v podstate s tebou suhlasim.. a nakoniec mi ostala otazka, ako sa vlastne vyrovnavas s ludmi okolo?

Stale hladaju bezpecie a ocakavaju pomoc.. a stale sa stavam hercom v ich drame, potom znova a znova s tazkostami nachadzam sposob ako zit zivot taky aky je... Pritom som uz teraz dost samotar a viem ze to nie je riesenie. Ako na to?

re ciele

(juryno, 29. 10. 2010 8:35)

traktaty :D to sa da povedat aj 3 slovami ale beznemu cloveku to nepovie nic. preto sa pise obsiahlo ako by sa to vysvetlovalo dietatu aby to mohol uvidiet aj bezny naprogramovany clovek.

pytas sa ako zistis motiv svojich tuzob? ak sa to zminimalizuje tak "ostanu" tuzby iba 3. prva je tuzba po moci a peniazoch - je to marnost, ktora prinasa sklamanie a bolest, peniaze maju iste svoje miesto ale nie su podstatou.druha tuzba je tuzba bezpecia vo vztahu.ak to niekoho vobec zaujma a pusti sa do toho, uvidi ze to co nazyvame laska je iba zmatok - tento zmatok - strach z osamelosti, prazdnoty a tuzby po naplneni v druhom sme povysili a nazvali laskou.a kedze falosne zivot zbura tak sa nase partnerske vztahy casom ukazu ako marnost, sklamanie ci pascou atd.partner ma miesto samozrejme, ale bez idealizovania.tretia tuzba je tuzba po bohu. obsahuje vsetky duchovne nauky, guruov atd.ak cloveka to vobec zaujma zisti ze mu ide iba o utocisko ktore v nauke ci bohu najde, nejde mu o pravdu ale iba o utocisko.gebula tuziaca po utocisku skonci v sebeklame a kazdy sebaklam len posili ludske strasti.utocisko je mimo pravdy, tak to proste je, lebo utocisko je pohyb zmatku - strachu a v zivote ide najme o jeho prekrocenie.strach je vzdy len v kruhu svojho zmatku, moze trocha nahliadnut za, ale stale je vo svojom vlastnom kruhu, preto nauky nemaju hodnotu, lebo su zalozene na autorite a viere, ktore primaju ludia len zo strachu - aby v tom nasli utocisko.

oslobodi vhlad do reality - do seba a tak sa psychicky vyzdravie lebo gebula uz nie je rozdelena medzi svoje tuzby versus realita.tuzba je v skutocnosti iba jedna - tuzba po bezpeci. ak pochopim motiv ze preco hladam bezpecie a uvidim marnost toho, sebaklam, neurozu, zufalstvo a bolest ktoru to vzdy so sebou prinasa, tak sa od toho sam od seba - z vhladu oslobodim.motiv tuzby po bezpeci je domienka ze v utocisku (moc,partner,duchovno) najdem naplnenie, zmysel a pokoj.samozrejme ze to tak nie je.treba to prezit. Teda treba sa zamerat na toto – vsimnut si v beznom zivote, ze tuzba bezpecie je iluzia a prinasa napokon len strast. Ak to nie je skutocne, tak je to v rovine mrtveho rozumu a nevidi sa to. Tak sa treba zamerat na to ci je to ozaj skutocne a ci mam vobec o toto zaujem.

re ciele

(Juraj, 28. 10. 2010 22:57)

OK, ale ako mam zistit motiv svojich tuzob? Mne sa to vidi kontraproduktivne to nejako zistovat, zvyknem sa pritom beznadejne zamotat. Nejake vychodisko som objavil az v tom ze beriem sam seba ako klbko energii a energetickych blokov, ktore sa casto ani nedaju vystizne pomenovat. Daju sa iba bud vycitit, alebo najst nejake asociacie v obrazoch ktore produkuje podvedomie. Netrufal by som si o tom ani pisat taketo traktaty.

re ciele

(juryno, 26. 10. 2010 6:06)

slova su mylne. nemysli sa ze nemat ziadne ciele, tuzby ci hodnoty. poukazuje sa skor na to ze je dolezite poznat motiv svojich tuzieb - to je ovela dolezitejsie ako tuzba. pise sa ze tuzba po bezpeci vedie do iluzie a kazda iluzia len posili utrpenie.

tiez sa nepise o potlacani hnevu, ale o tom ze hnev je ukazatel a ze nerozdelovat to na dobre a zle. ak sa hnevam dolezitejsie je zamyslenie sa nad sebou - nad hnevom a nie psychicka tuzba po nehnevani sa.

zaujmave ale je ze preco clovek potrebuje duchovnu konstrukciu ktorej veri? isto treba mat nejaky nacrt, ale preco verim, podriadim sa a drzim sa toho? pochopenie tejto tuzby, tohoto motivu je dolezitejsie ako samotna viera. ak sa do toho vnikne hlbise, uvidi sa i zmysel pochybnosti, skor nie. napr. krestan nemoze a nechce pochopit pochybnost, lebo sa pochybovat boji, padla by tak cela jeho idea a bezpecie a tak i jeho naprogramovany rozum pochybnost logickym zdvovodnenim odmietne. logika ma miesto, ale nie naprogramovana.

ciele

(Juraj, 25. 10. 2010 21:52)

Myslím že by nemalo byť cieľom sa zbaviť túžby po bezpečí alebo akýchkoľvek ďalších túžob. Vždy potrebujeme ciele a k tomu aj nejakú duchovnú či ideologickú konštrukciu ktorej veríme. Človek bez cieľov a hodnôt, ktorý má iba pochybnosti, je troska. Ale mali by sme si ciele vyberať sami, dávať si pozor či sú naozaj naše vlastné - na toto rozlišovanie sú hnev a ďalšie negatívne emócie veľmi dobrí pomocníci! Keď si hľadajúci prečíta múdrosti typu "Hnev nie je normálnou súčasťou života, to si môže myslieť len chorá spoločnosť." tak to často pochopí tak že hnevať sa je "zlé", potom hnev potláča a výsledok je často až psychická či telesná choroba.