Choď na obsah Choď na menu
 


29. 9. 2009

Tento svet je postavený tak, že ľudí uväzňuje do troch pascí. Toto môže vyvolávať rôzne neurózy, úzkosti a bolesti, ktoré sú podstatou depresií. Prvá pasca je pasca materiálna. Celý svet, celá spoločnosť nás vedie k tomu, aby sme šťastie, naplnenie či zmysel našli vo vonkajšku. Vybudujem si kariéru, budem zarábať veľa ak budem mať dostatok peňazí či dobrú pozíciu, tak budem šťastný a nezávislý, budem niekto, urobím na druhých dojem. Peniaze sú samozrejme potrebné a príjemné, ale nie sú zmyslom života. V peniazoch nie je žiadne šťastie a naplnenie, nikdy ich nie je dosť, je v nich len trápenie napokon. Toto treba pochopiť, že konzumný, materialistický spôsob života je prvou pascou. A svet nás formuje, aby sme tomuto konzumu prepadli, vidíš tu pascu? Takže konzum, materializmus je prvou manipuláciou. Pozri sa koľko ľudí je v tom polapených, aké ohromné množstvo. Žiť pre peniaze, znamená v podstate premárniť život.  Načo bude človeku hromada peňazí? Len preto aby si viacmenej kúpil to isté len drahšie? Aby zanechal v druchých dojem, lebo inak vie, že je nič? Peniaze či kariéra sú v poriadku, sú príjemné. Ale žiadne šťastie či sloboda sa v nich nenachádza, peniaze a pozícia nie sú zmyslom života. Ľudia si myslia, že dosiahnutím hmotného zabezpečenia automaticky dosiahnú zabezpečenie a upokojenie psychické, ale to je hrozný omyl. Materializmus a konzum netreba nejako príliš rozoberať.

 

Druhá pasca je pasca partnerská. Zahŕňa aj rodinu, deti a pod. Znova nás svet, celá spoločnosť formuje uveriť tomu, že šťastie, naplnenie a zmysel tkvie v partnerovi či deťoch. A tak sa pripútam k partnerovi či rodine a toto pripútanie, táto psychická závislosť, spôsobuje neurózu. Pozor ale nepíše sa proti partnerovi a rodine, to tak nie je mienené, bolo by to absurdné a nesprávne. Partner či rodina je správna. Píše sa o nevedomí, našich motívoch a tom, čo ma ženie k pripútaniu, k tomu, že partner sa stane pre mňa jediným stredom sveta. Píše sa o tom, že im treba dať hodnotu, takú aká im patrí a nie takú po akej túžim. Toto je definícia neurózy z wikipédie: „Neuróza je zastrešujúci pojem pre rôzne funkčné psychické poruchy, ktoré zahŕňajú pocity úzkosti, strachu a duševnej nerovnováhy.“  Sleduj ďalej, nie je to nič strašné. Práve naopak ak uvidíš to celé, budeš žasnúť, budeš tým celým nadchnutý i keď to môže byť trebárs smutné, kde to vlastne žijeme. Celý svet je viacmenej v neuróze. Čo znamená ak poviem, že ťa milujem? Skúmali sme to niekedy, pozreli sme sa na to zhlboka, mali sme vôbec záujem? Svet je zvláštne miesto, nie je vôbec ľahký, nie je to prechádzka ružovým sadom. A tak ja som zmätený človek, človek prázdny a osamelý. Preto hľadám nejaké bezpečie a istotu, niečo na čo sa môžem spoľahnúť, niečo čo pretrvá, niečo k čomu sa primknem a to ma zohreje, proste hľadám nejaké útočisko. Partner je na to ako stvorený. Aby som v ňom našiel to bezpečie, tú istotu, znamená to, že si ho musím pripútať, že ho musím vlastniť, že je môj, musím si ho strážiť. Ale môže vôbec láska zviazať takto ľudskú bytosť? Spoločnosť nás núti si myslieť, že žiarlivosť je prejav lásky. Žiarlivosť je prejav môjho zmätku, môjho strachu, že ma partner opustí a že potom ostanem sám. Ide mi o seba a to svoje napokon, čo je sebeckosť a tá je viac či menej vlastná nám všetkým.  Starám sa o teba, obdaruvávam ťa nielen kvôli tomu, že ti to spôsobí radosť ale aj kvôli tomu, aby som si ťa zabezpečil pre seba. Ak ma partner opustí, budem stratený, lebo moje puto, moje psychologické pripútanie sa naňho je preťaté. Z tohto som zdesený, z nasledujúcej prázdnoty. Už som si naňho zvykol. Nejde mi až tak úplne o partnera, ale o moju prázdnotu, ktorú vypĺňal. Vidíš ten rozdiel, to naše sebectvo, ten strach? Zdá sa, že kde je nejaký strach - čo by bolo ak by si ma opustil, tak tam nie je láska, lebo hlavný nevedomý motív je,  že ja teba používam ako prostriedok pre svoje šťastie, ako bytosť nie si pre mňa až tak podstatná. Nikomu tu až tak v skutočnosti na nikom nezáleží, záleží len vtedy ak je druhý prostriedok na vyplnenie môjho šťastia. Ale to je pripútanie a to je forma sebeckosti, takže zase ide len o mňa napokon a nie až tak o druhého. Napr. niektoré ženy hrajú rolu matky, ale bez tejto role by boli stratené a preto to nemá hodnotu. Vidíš akú hru mi ľudia hráme, hráme rolu matky, otca, partnera či kamaráta atď, hráme sa rolu gurua ako teraz ja, ako predstierame a my to všetko vieme, len uveríme  tej hre, ktorú hráme a náš zmätok nám bráni v tom, aby sme sa na to vôbec pozreli. Radšej pichneme hlavu do piesku ako pštros. Ale práve toto je podstata neuróz a depresií. Asi sa budeš teraz brániť, odmietať to, prípadne to uvidíš na iných ale budeš si myslieť, že ja som iný. Ale polož si otázku, mám ja vôbec záujem uvidieť pravdu o láske a partnerstve? V úplnej úprimnosti si sám odpovedz na to. Ak nechceš vedieť a vidieť, nepohne s tebou nič na svete a celý život či ešte aj ďalej budeš mať ten neurotický spoločenský vzorec nesprávnych hodnôt. Článok nepresvedčuje, každá forma viery je zbytočná,  rozumová hračka, ktorá nemá hodnotu. Ide o vhľad, reálne videnie, to je niečo úplne iné ako porozumenie.

 

Pozeraj ďalej – poláskam ťa, pocmukám ťa, pomojkám ťa, niečo ti kúpim atď je to prejav náklonosti, je to prejavom  lásky. Vyznie to tak pekne a logicky nie? Veď partner je zlatý, mám aj sex, zvykol som si aj sa zhodneme niekedy. Ale v najbližšom okamihu vycerím zuby, pohádame sa, kričíme na seba, sme jeden proti druhému, v tom čase, ale aj inokedy ťa nenávidím. O týchto protikladoch je náš vzťah. Ľudí zaujíma len toto pozitívne a negatívne berú ako súčasť života, nevenujú tomu pozornosť. A to je chyba a preto nevidia vzťah teda seba, tak ako to v skutočnosti je. Prestaň sa zaujímať o fragment toho pekného vo vzťahu, lebo to oči neotvorí. Ak budeš hlbšie stane sa ti to nepodstatným. To pozitívne je tiež aj pozitívna vlna zmätku, ktorý hľadá bezpečie. Ak sa zameriam na seba v čase konfliktu, teda na to negatívne, lepšie a správne povedané na to nemilé, tak odtiaľto a z tohto uvidím seba takého aký naozaj som, spoznávam sa a z tohto uvidím, aj štruktúru a koreň môjho vzťahu, uvidím to, že ťa vlastne nemilujem. No záleží mi na tebe ako prostriedok k naplneniu, lebo inak sa obnaží môj strach a zmätok. Je to viditeľné? Ide nám prevažne vždy len o seba a to svoje a partner je len prostriedok ako nájsť bezpečie, istotu, teplo, útočisko a trvácnosť v tomto zvláštnom svete. Odtiaľto sa uvidí aj to, že to čo som nazýval láskou, láskou nie je. Svoj zmätok, čo je strach, sme zidealizovali a nazvali láskou. Hľadám bezpečie, lebo som neistý, zmätený a to je vlastné nám všetkým a preto sa musím pripútať na partnera a práve toto pripútanie spôsobuje rôzne neurózy, prípadne depresie, ktoré niekedy vybublájú i bez zjavnej príčiny. Tieto vznikajú ak človek, vkladá zmysel, šťastie a naplnenie tam, kde to proste nie je a jemu to život ukazuje, ale on cez to všetko stále hľadá to naplnenie v peniazoch, osobe či nejakom duchovne. Tak tento rozpor je príčina neuróz. Ak by som bol bez partnera stratený, tak nemám k nemu reálny vzťah, lebo ho využívam pre seba, pre svoj zmätok. Svoju lásku iba hrajeme a predstierame a dobre to vieme, len od toho utekáme a nechceme ísť do hĺbky a pozeráme sa na to z toho fragmentu pekného a preto to nemôžeme ani vidieť, lebo nepozeráme sa z celku. Možno človeku vznikne otázka, že ak je nesprávne sa pútať k partnerovi, že potom bude chladný, že to je divný vzťah potom. Nie je tak. Ide o to, že človek sa potom pohybuje zo životom a nežije strachom čo bude. Ak sa niečo stane, tak potom sa to bude riešiť. Nepremýšľa nad tým, práve toto premýšľanie tvorí strach, skôr žije prítomným a vie, že nemôže budúcnosť zviazať do svojich predstáv a túžob, lebo život sa mení a preto je absurdné požadovať stálosť, teda niečo trvalé, čo znamená bezpečné. V partnerovi nie je nijaké šťastie ani naplnenie, neexistuje v ňom žiadne bezpečie, trebárs na čas áno, ale potom nám to život ukáže v plnej realite, že tak nie je. Partner je len spolupútnik. Ak niekto v niekom hľadá šťastie, nájde v ňom len neštastie.

 

Protiklady v sebe obsahujú svoj opak. To negatívne je v skutočnosti pozitívne, lebo nás to chce skrze toho prebudiť a vedie nás tak k oslobodeniu, pokoju a pravde a to pozitívne nás udržuje v nevedomosti a každá nevedomosť spôsobuje bolesť teda to pozitívne je potom negatívne. Ak žijem pravdou, ak poznám seba, svoje vnútro, svoje motívy, ak chápem, že nemôžem partnera zviazať a že žiadne bezpečie neexistuje, tak konflikty vo vzťahu budú len úplne výnimočne. Zdá sa, že len keď dvaja ľudia žijú realitu, tak až vtedy konflikty stratia moc, lebo obaja chápu život a seba a odtiaľto sa spolu pohybujú či riešia veci. Takto sa naviaže hlboký vzťah. Len jeden nestačí i keď urobí veľmi veľa.  Ale čo z toho ak ten druhý realitou nežije? Potom bude pripútaný a mať očakávania, predstavy a týmto bude integritu a spoločný rozvoj narúšať. Konflikty a bolesť sú iba vtedy, ak žijem v klame a myslím, že žijem realitu. Realita nebolí a nespôsobuje konflikty. Ak vznikne nejaký konflikt, tak si človek myslí, že on je plne oprávnený a že má on pravdu. Trebárs áno, ale ak viem pochopiť seba, svoje hlboké vnútro, tak konflikt nebude, práve preto, lebo viem pochopiť aj druhého a tak sa nezapletiem. Kto má pravdu je tu nepodstatné. Poznať svoje hlboké vnútro a poznať tak každého človeka je to isté. Konflikt je len tam, kde sú v boji dve egá, dve JA. JA je prvoradé, ostatné je pod ním viacmenej ako prostriedok k uspokojeniu seba. Ak sa to vidí, možno potom ale aj predtým sa uvidia aj moje cnosti, ale nebude sa na to zameriavať, ani na tom stavať a tak posilovať spätne svoje ego, lebo predo mnou je ešte toľko jemnej a nenápadnej či hrubej sebastrednosti a tá jediná je podstatná a smerodatná. Základná príčina rozčúlenia sa a hrubého hnevu, ktorý zvykne človeka až stráviť je nepochopenie druhej strany. To sa odbúra tým, že človek uvidí, že každému ide predovšetkým viacmenej iba o seba a to svoje, že človek funguje na JA princípe a že ja som taký obdobný, teda taký istý vlastne. Týmto sa človek vo výraznej miere ukľudní a nebudete dostávať porážky z druhých ľudí a to len a práve preto, lebo ich vie pochopiť, stať sa akoby nimi.  Navyše druhý su odraz mňa samého. Tak teda my všetci sme egocentrickí, sebastrední ľudia. Ak si to nechceš pripustiť, tak to proste len nevidíš, lebo žiješ skrze doslovné významy slov. To čo sa tu píše je niečo jemné, skryté a nevedomé a nevstúpia a nezachytia to slová, rozum, ale iba sebapoznanie. Takže človek funguje na JA princípe. Táto sebastrednosť, táto jemná povýšeneckosť, teda pýcha je vzorec utrpenia, bolesti, konfliktou a hrubého hnevu. Kde je čo i len trocha hnevu, tam nie je vo vzťahu láska, to uvidí hocikto a hocikedy ak sa na seba zamerá v čase konfliktu a nefunguje v iluzórnych opakoch. Tak teraz možno sa uvidelo, že svoj zmätok, sme nazvali láskou. Ľudia to aj vedia, len pchajú hlavu do piesku, lebo nevedia čo s tým, premýšľajú a to im tvorí nemilé emócie.  Čo teda teraz? Netreba robiť vôbec nič - samotný vhľad do seba samého vytvorí inteligeniciu, ktorá bude jednať bez nejakého zmätku či emócii.  Treba uvedomiť, že celá spoločnosť viac či menej trpí neurózou. Ak sa tomuto začne venovať pozornosť, ak tomu venujem svoju hĺbku, svoj záujem, chtivosť, poznanie svojho hlbokého vnútra, tak uvidím, že môj problém je problémom celého ľudstva. Je jedno či niekto to ma zosílené a druhý oslabené, podstatné je to, že to v nejakej forme je a to je to. Tento samotný vhľad, že človek je ľudstvom prinesie pokoj, vyrovnanosť a zmätok, ktorý vytvára neurózy a depresie sa mimoriadne oslabí. Ja som ľudstvom - ak toto vidíš, vidíš niečo nádherné, niečo kde slová a rozum nemôžu vstúpiť a tvoj prístup k životu a jeho vnímanie je na inej úrovni.

 

Tretia pasca je pasca duchovná. Človek, ktorý uvidí márnosť sveta vonkajšieho alebo v ňom nevie uspieť, tak si vytvorí náhradu – svet duchovný. Vidíš to delenie, ten únik? V živote ide o jeden nerozdelený celok o môj život a nie o nejaké duchovno. Duchovno sa dá rozdeliť do dvoch vecí – na duchovno východné a duchovno západné. Iste sú aj iné, ale ich povaha je zmes povahy východnej či západnej. Západ funguje na viere. Viera je proces hľadania bezpečia, človek sa oklame, že našiel boha, lebo uveril, ale on našiel len útočisko v nejakom duchovne. Myslí si, že miluje boha, že ho cíti v srdci, ale to je iba jeho predstava a túžba, ktorá mu poskytla bezpečie a teplo, s bohom to nemá nič spoločné, vidíš to? Opiera sa o tradíciu, ale tá je úplne mylná. Neexistuje tu svätá kniha, kniha od boha či slovo božie ani nič podobné. To je iba výmysel klamajúcich sa ľudí. Potom je tu východné duchovno. To je opreté najmä o prax. A všimli ste si, že tí praktikanti v skutočnosti nikam neprišli, že ego svetské vymenili za ego svätské? Sú rovnako zatvrdnutý v sebe a svojej viere ako iný ľudia. A ak im povieš niečo proti ich viere, ostanú pobúrení a môžu vyceriť zuby a ukážu sa v plnej kráse. A tak život ukazuje, že ani prax, ktorá môže priniesť hlbiny, život nevyrieši. Človek, ktorý praktikuje nejaký duchovný systém je stále v područí viery. Verí, že jeho vodca je osvietený, že systém je isto pravdivý, nepochybuje, ale verí. On nevie, tak verí. Stretli sme sa? A tak sa znova vracia na úroveň západného duchovna, na úroveň viery. Zdá, sa že žiadna náuka tu na zemi , nie je pravdivá a že všetci guruovia či náboženstvá sa proste klamú. Dokážeš v tomto reálne žiť a pripustiť si, že všetko je tu klamom najmä v zmysle cesty k pravde a že skutočnú cestu nemusí vedieť a nevie nikto? Ak sa ti stiahne žalúdok, tak stále hľadáš bezpečie v niekom či niečom. Človek, ktorý v tomto žije, že všetko je tu klamom, pascou, tak zdá sa až ten môže objaviť niečo skutočné a pravdivé. Taký človek nemá úzkosť z toho, že tu nie je niekto, nejaký vodca či systém, ktorý by mu pomohol, taký človek nehľadá bezpečie a preto ani nemá úzkosť z toho, záujíma ho pravda a nie útočisko a hľadanie istoty v niečom a niekom. On došiel až za Budhu. A ak neexistuje Budha, tak sa môže prípadne ním stať, je to výzva.

 

Chápeš, že hádam všetko čo treba, je nehľadať bezpečie na všetkých úrovniach? To je celé tajomstvo. Kto hľadá bezpečie, ten nemá záujem o pravdu, vidíš ten rozdiel? Ak nemáš hlboký záujem o to, že v čom sa klame tvoj guru, tvoje duchovno, tak nemáš záujem o pravdu, ide ti len o to k niečomu sa pripútať. Pravda prípadne boh je mimo túto ustrachánú a zmätenú myseľ, ktorá hľadá istotu a bezpečie v niekom či niečom.  Žiť v neistote nie je nič strašné, je to v pohode, ideš s prúdom rieky a nezaújíma ťa čo bude ďalej či na jej konci, záujíma ťa zakalená rieka, ktorá je teraz pri tebe, nepremýšľaš  čo bude potom, ale záujíma ťa to čo je teraz pri tebe a nie potom tam. Tak nežiješ v úzkosti, že všetko je tu pascou, ale skúmaš tie pasce. Je to také zaujímavé! Z neistoty sa vytvorí istota, to bezpečie. Lenže my všetci pristupujeme naopak - hľadáme istotu a z toho sa tvorí neistota. To nie je slovný filozofický rébus ale skutočnosť. Nebudú ma už tak požierať neurózy, depresie a hnev, lebo vidím, že to vytváralo to, že som dával prioritu a účel do toho, kde naplnenie nie je - že som pripisoval ľuďom či veciam nesprávne hodnoty. Teraz mám nový postoj a dávam ľuďom či veciam či vodcom hodnoty, také aké im patria.

 

Takže v skratke. Prvá pasca je pasca materiálna: peniaze sú príjemné, ale nie sú zmyslom života. Druhá pasca je pasca partnerská: partner je len spolupútnik, nie je v ňom žiadne naplnenie. Tretia pasca je pasca duchovná: nejde vôbec o boha, gurua a moje duchovno, ale o to ako sa chovám, aké mám postoje, motívy a reakcie, o moje strachy, zmätok, o môj hnev, emócie, teda ide o mňa, o môj život, o jeden nerozdelený celok života. Čo znamená ak prehliadnem tieto tri pasce? Že som prekročil celú spoločnosť, celú históriu a tradíciu ľudstva, nie v celku a úplne, ale v jej základe a mám vitalitu na pascu štvrtú. Pasce sú vzájomne prepojené, nie je to až tak úplne podľa poradia. A tak som na úplnom začiatku životnej cesty, nehľadám bezpečie, istotu a trvácnosť, ale záujíma ma život. A zdá sa, že iba záujem, skutočný a hlboký je to, o čo v živote ide.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

re

juryno,29. 1. 2019 7:20

ahoj, docitaj vetu dalej: "Pozor ale nepíše sa proti partnerovi a rodine, to tak nie je mienené, bolo by to absurdné a nesprávne. Partner či rodina je správna."

Hmm

Hmm,28. 1. 2019 21:35

Nazvat rodinu pascou, mno neviem. Mne to pripada, ze autor hlada v zivote jeho zmysel a nejake naplnenie, ale je prazdny a nic co doteraz skusil alebo poznal mu zmysel zivota nedalo. A kec nema zmysel, tak potom pise pre inych taketo nezmysly.

Pritom staci tak malo..... ale to si pre seba musi jazdy najst sam, aby bol spokojny